Z najstarších dejín
Doterajší výskum potvrdil, že ide o územie, na ktorom sú desiatky lokalít svedčiacich o osídlení od paleolitu. Nálezy rôznych civilizácií sa našli v chotároch Cerova, Horných Mladoníc, Horných Plachtiniec a inde. Prekvapujúcim bol nález pokladu v Zemianskom Vrbovku, obce, ktorá je cirkevne spojená s Cerovom do jedného zboru. Odborná literatúra uvádza nálezy z Cerova, a to pracovné nástroje, kamenné sekery. Mladšiu dobu bronzovú a staršiu dobu železnú (okolo roku 700 pred Kristom) zastupujú náhodilé nálezy z Tomášovej stráni, Trpínca – Želiarska chrasť a Nížovca. Už Stanislav Zoch, pôsobiaci dlhé roky v Cerove, opísal nálezy v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti. A problematiku lokality Náklo zasa opísal v časopise Tovarišstvo František R. Osvald. I pred tisíckami a stovkami rokov existovala prepojenosť, preto aj nálezy treba chápať nielen v miestnej, ale aj v regionálnej väzbe prepojenosti. Strieborný nález pokladu nájdený v Zemianskom Vrbovku (misy, kalich, náušnice a i.) pochádzajúce z importu zo vzdialenej Byzantskej ríše, mal iste nadmiestny význam a taký je dodnes jeho dosah. Mnohé nálezy potvrdili povesti. Nepochybne zaujímavou lokalitou je Pustý hrad, ktorý tiež označujú „ako na múrikoch“, čo svedčí o tom, že tu existovala stavba. Tento hrad bol podľa tradície v chotári Cerova, dnes patrí Čelovciam. O Pustom hrade je povesť, že výstavbe hradu sa nedarilo, lebo čo sa cez deň postavilo, tak to v noci ktosi záhadným spôsobom rozobral. Hovorilo sa o duchoch. Neboli to však duchovia, ale Cerovania, ktorí neboli stavbe naklonení a v bielych odevoch ako duchovia stavbu rozoberali. Minulosť potvrdili archeologické výskumy na známych a nájdených lokalitách. Prekvapenie sa však môže objaviť hocikde. Ak je skúpa doba, o ktorej hovoria len archeologické nálezy, o nič štedrejšia nie je ani doba prvých písomných dokumentov. Konečne nič podivné to nie je, lebo listiny sa prevažne viazali na zásadné problémy. Naviac, keď bol zničený v polovici 16. storočia cerovský kostol, zničené boli aj umelecké diela a listiny. Stredovek nám však čo-to ponúka. Dôležitou súčasťou dejín a v nich života mnohých generácií bolo kresťanstvo. Ak kresťanstvo na území Slovenska zapúšťalo korene od 4. storočia a intenzívnejšie v dobe Veľkej Moravy, zásluhou pôsobenia sv. Cyrila a sv. Metoda a keď kresťanstvo prijali v Podunajsku sa usídliaci Maďari, najmä od čias kráľa Štefana, môžeme tvrdiť, že i v Cerove žijúci obyvatelia opúšťali pohanské mravy a zvyky a prijímali vieru Starého a Nového zákona. V stredoveku mali vplyv na život obyvateľov celého Hontu také strediská, ako kláštor na Bzovíku, hrad Čabraď, Modrý Kameň a Krupina. Cerovo bolo najpravdepodobnejšie staré sídlo, hoci kontinuita i tu je problematická, presnejšie, nie je možné ju dokázať. Jedna povesť hovorí o tom, ako v dobe tatárskych nájazdov omylom z úkrytu vyšla žena, mysliac si, že ju niekto oslovuje jej menom - Dora, ale to Tatár volal na svojho koňa. Stará žena sa čudovala, ako tento môže poznať jej meno - Dora. Ironický príbeh z ťažkých chvíľ miestneho ľudu z 13. storočia.
Vznik a rozvoj mnohých obcí Hontu je prepojený na založenie a činnosť kláštora na Bzovíku. Kláštor a opátstvo boli založené za panovania Štefana II. (1114 –1131). V listine vydanej kráľom Belom II. (1131 – 1141) sa Cerovo síce nespomína, ale spomínajú sa iné susedné obce. Cerovo sa spomína v listinách z rokov 1275, 1280, 1369, 1397, 1408 atď. Cerovo sa viaže na rod Hunt- Poznanovcov, jeden z najuznávanejších a najvplyvnejších v Uhorsku. Tento rod mal zásluhu na zriadení kláštora na Bzovíku i postavení hradu Čabraď. Kláštor a v ňom rehoľa premonštrátov od svojho vzniku po dlhé obdobie ovplyvňovali celú Hontiansku stolicu. Premonštrácka rehoľa patrila k najrozšírenejším reholiam. Mnísi postavili najskôr kostol, potom vlastné kláštorné budovy. Svojou vzdelanosťou, ale i skúsenosťou a pracovitosťou vplývali na kultúru a hospodárstvo celého regiónu, nielen obcí, ktoré patrili kláštoru. Kláštor bol poškodený krutým plienením Žigmunda Balašu, ktorý mal konflikty i s Krupinou a do sporu museli zasahovať panovníci. Po smrti Balašu sa majetok a kláštor na Bzovíku dostali do vlastníctva Fanchyovcov a neskôr jezuitov. Kláštor v dobe protitureckých vojen prebudovali na pevnosť. Stál v obrane proti Turkom, ale i odbojovým stavovským silám. Dejiny sú však i v tomto prípade oveľa zložitejšie. Cerovania mali na kláštor a pevnosť rôzne väzby, popod monumentálnu stavbu prechádzali mnohé generácie. Druhá svetová vojna a následné roky mu veľmi ublížili a pokusy o rekonštrukciu a kultúrne využitie tejto jedinečnej kultúrnej pamiatky ostali na polceste.
Ešte hlbší a všestrannejší vplyv na Cerovo a generácie jeho obyvateľov mal hrad Čabraď a jeho panstvo. Hrad i dnes leží uprostred lesov, izolovaný od civilizačného ruchu, v ruinách. Kedysi toto miesto ležalo na ceste k stredoslovenským banským mestám. Celý región bol pod dozorom vlastníkov, vplyvného a bohatého rodu Hunt-Poznanovcov. Hrad možno pripísať ich živej stavebnej činnosti. Stojí na nevysokej skalnej vyvýšenine. Predpokladá sa, že prvé objekty postavili už v 13. storočí, ale až konkrétny archeologický výskum ukáže, či tu nebolo staršie slovanské osídlenie. Hrad mal v područí aj Jan Jiskra z Brandýsa, ktorý sa dlhšie zdržiaval vo Zvolene. K hradu Čabraď patrili tieto obce: Čabradský Vrbovok, Cerovo, Badín, Klastava, Prenčov, Ladzany, Tepličky, Kostolné Moravce, Bohunice, ale aj viaceré ďalšie obce. Hrad menil majiteľov. Mal ho vo vlastníctve i arcibiskup Tomáš Bakóczi. Tento na začiatku 16. storočia dal urobiť prístavby a vylepšiť fortifikácie. V súvislosti s tureckými vpádmi sa na opevnení pracovalo. Pravdepodobne tu pôsobil i slávny taliansky pevnostný staviteľ J. Ferrari.
Do celej jeho histórie vstupovali i poddaní z Cerova. Niesli s inými ťarchy prestavieb a hradného života vôbec. Dochádzalo k sporom, rebéliám. Poddaní sa sťažovali na majiteľov hradu, že ich tvrdo postihujú a ak nenájdu pochopenie, budú musieť utiecť. A tak sú dejiny Cerova spojené s dejinami hradu, majiteľmi, kastelánmi, či kapitánmi. K najslávnejším majiteľom hradu a panstva patrili zvlášť Pálfyovci, Koháryovci, Couburgovci. I pod hradom sa rozširovali staveniská. Keď Koháryovci rozhodli vystavať vo Svätom Antone honosný kaštieľ a tam aj odišli, hrad bol ešte obývaný, ale po roku 1812 začal rapídne pustnúť. Dnes je hrad Čabraď v ruinách a s námahou identifikujeme jednotlivé objekty, bránu, palác, hlavnú vežu i slohy. Je v štátnom zozname kultúrnych pamiatok, ale obnova či konzervácia sa nekoná. Pravda, historici (P. Radkoš, H. Fialová a A. Fiala a Š. Pisoň a iní) si jeho dejiny všímali. Je to veľký mlčiaci svedok dejín Cerova a iných obcí regiónu. Treba sa však vrátiť do 14. a 15. storočia. Cerovo sa spomína i v roku 1369, keď toto sídlo dostal do vena Mikuláš Czéry. Od neho mala údajne obec dostať názov. Iná tradícia tvrdí, že názov jej dali vojaci Jana Jiskru podľa duba cerového, ktorý tu hojne rastie. Je to otázne, ale husitské hnutie a jeho ideológia sa dostali v 15. storočí i do tohto regiónu. Vo vojsku Jána Jiskru bolo nemálo bývalých husitov, takže i sem zaniesli vlnu reformácie. Nový reformačný prúd vytvoril na začiatku 16. storočia Martin Luther. Opieral sa o Písmo sväté a zároveň vytvoril spolu s Filipom Melanchtonom tzv. Symbolické knihy, ktoré postavili základ učenia evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Nový smer kresťanstva sa rýchlo rozšíril po nemeckých krajinách a ďalších oblastiach a ujal sa i v Uhorsku. Krátko po vydaní augsburského vierovyznania v roku 1530, asi v rokoch 1540-50 vzniká v Cerove luteránsky cirkevný zbor, teda vtedy sa začínajú písať dejiny evanjelikov v obci. Určite sa tak stalo pričinením kňaza Timoteja Lovčányho, ktorý mal byť žiakom Martina Luthera z Wittenbergu. Niekedy, už za bratríkov, alebo pri založení evanjelického zboru bol v kostole vytesaný kalich, symbol prijímania pod obidvomi spôsobmi. Popri latinčine a nemčine používali kňazi knihy v staročeštine, ktorá bola ľudu bližšia. Reformácia sa niesla v napätí medzi novým prúdom a rímskokatolíckou cirkvou a opačne. Do sporov neraz zasahovala civilná a štátna moc. Svoje urobila aj intolerancia niektorých kňazov, veriacich, a tak niektoré spory prerástli do ostrých konfliktov. Nebolo to na prospech kresťanstvu. Atmosféra však bola už taká. Evanjelici prevzali kostol i v Cerove. Za protireformačnej vlny, ktorú viedli jezuiti z kláštora na Bzovíku v roku 1662 prevzali kostol, v roku 1676 ho ale mali opäť evanjelici naspäť. V dobe panovníka Leopolda I. evanjelická cirkev i tu veľa skúsila. Cerovskí evanjelici si svoje presvedčenie udržali. Svedčí o tom aj ich ľudová škola, o ktorej sa archívne pramene zmieňujú už v roku 1695. Dobré postavenie zboru bolo uznávané, a tak niet divu, že sa tu konali i vyššie zhromaždenia a v roku 1704 dištriktný konvent, na ktorom Izaiáša Pilárika zvolili za biskupa. Podľa tolerančného patentu cisára Jozefa II. z roku 1781 bol kostol v Cerove ustanovený za artikulárny kostol v Hontianskej stolici, čo bolo uznaním a cťou. Spory sa medzi cirkvami tlmili, dochádzalo k porozumeniu, aj keď ešte neraz vzbĺklo neporozumenie a vášne. Aj K. Chotek ešte zapísal príhodu sporov, ako sa udržal na začiatku 20. storočia. Podľa neho bola tu povesť, že keď raz prišli do Cerova jezuiti s vojakmi a žiadali kľúče od kostola, vtedy richtár na čele ozbrojených sedliakov sa postavil na odpor a bránil vchod do chrámu tak, že kľúče boli zavesené na hlavni nabitej pušky. K počiatkom pôsobenia evanjelického cirkevného zboru sa viaže účinkovanie kňazov Timoteja Loučányiho, Pavla Textórisa, Mateja Chalupku, Tomáša Cséryho a iných. V 18. a 19. storočí to boli Daniel Krúdy, Juraj Kindernay, Martin Bobor, Samuel Raphanides a iní. Treba sa ešte vrátiť do čias tureckej expanzie. Výpady Turkov v 16. –17. storočí, a to zvlášť po obsadení južných častí Slovenska (Šahy - Modrý Kameň – Fiľakovo) prechádzali cez Hont. V druhej polovici 16. storočia boli Turkom poplatné viaceré dediny, medzi nimi aj Cerovo. Vtedy táto oblasť patrila pod turecký novohradský sanžak. Cerovčania boli svedkami i účastníkmi mnohých bojových akcií. Veľká bitka sa udiala v roku 1552 pri Plášťovciach, keď Turci vedení budínskym pašom porazili habsburgské vojsko. V roku 1554 sa Turci pokúsili o obsadenie Krupiny. Nešťastná bola bojová akcia zvolenského kapitána Jána Balašu v snahe obsadiť Sečany. Turci mali obsadený i Modrý Kameň, Čabraď a Divín, prenikali k Vígľašu, Zvolenu a Banskej Bystrici. Turecké panstvo zanechalo stopy všade, keď sa rozložilo, v r.1554 plienili i v Cerove. V týchto nepokojných rokoch bol zničený aj cerovský kostol. Zničili objekt, umelecké diela, listiny. Nový kostol, ktorý už bol za obranným múrom, mal schopnosť ochrániť v prípade potreby obyvateľov pred menšou jednotkou. Postavili ho v roku 1559. Tento kostol slúžil evanjelickému zboru až do 19. storočia, kedy bol postavený kostol súčasný. Na území obce v tej dobe mala byť aj osada Drieňov vrch. Tu bola v čase protitureckých bojov postavená vartovka, ktorá tvorila súčasť signalizačnej ochrany celej oblasti. Pohyb tureckých jednotiek sa totiž oznamoval výstrelmi a zapaľovaním ohňa, keď sa vojsko od Šiah, alebo Modrého Kameňa pohlo. Takto sa šírili informácie, signály, cez vartovky do Zvolena, Banskej Štiavnice až po Ľubietovú. V povestiach je ukryté neraz i racionálne jadro, inokedy je v nich určitá hyperbola. Tak sa tradovalo, že Turci obišli Cerovo, keď v poli pri práci videli veľmi silného muža. Predstava, že ich je v Cerove viac, ich odrádzala od vpádu do obce. Následky tureckých vpádov mali katastrofálny dosah na život generácií, hospodárstvo, kultúru. Stagnovalo poľnohospodárstvo i remeslá. Mnohých ľudí odvliekli do zajatia. Z Cerova i fílie Zemianskeho Vrbovka pochádzali viacerí vzdelanci s dosahom pôsobnosti za región. Z tohto cirkevného zboru pochádzal Ondrej Plachý (narodil sa v Zemianskom Vrbovku 18. 1. 1775), ktorý pôsobil ako evanjelický kňaz, ale i kultúrny organizátor. Založil v Banskej Bystrici Slovenskú učenú spoločnosť a vydával v tomto meste i Staré noviny literárního umení. Bol autorom historických a cirkevných spisov. Roku 1715 mala kúrie, mlyn a 73 domácností. V roku 1828 tu bolo 192 domov a 1156 obyvateľov. Za feudalizmu pôda, ako základný výrobný prostriedok, bola vlastníctvom feudálov. Poddaní ju mali v úžitku, ale museli odvádzať feudálnu rentu. Poddaní boli veľmi zaviazaní zemepánovi, a to prakticky vo všetkom. Poddanský stav bol dedičný. Významnými boli viaceré reformy, ktoré upravovali vzťahy medzi zemepánmi a poddanými, najmä panovníkmi Máriou Teréziou a Jozefom II. Za feudalizmu mali Cerovčania presne stanovené povinnosti, ktoré museli voči zemepánom dodržiavať. Jeden deň v týždni mali pracovať podľa určenia. Každý mesiac odovzdávali jedno kura a na Turíce a deň sv. Martina vykŕmenú hus. Do roka museli zaplatiť zlatku. Na Božie Telo dávalo desať Cerovčanov jednu vykŕmenú ošípanú. Ďalej to bolo od každého desiata časť spracovaného peria a iné dávky v naturáliách. Keď sa pán ženil, alebo keď išiel na krajinské zhromaždenie, museli prispieť na cestu. Existovali i ďalšie povinnosti a veľa zákazov. Ešte v roku 1836 boli tunajší obyvatelia telesne trestaní. Trestalo sa tiež bitím palicami. Poddaní sa nemohli bez súhlasu zemepána sťahovať. V tomto období boli vystavené nad dedinou na vyvýšených pozemkoch šibenice, kde poddaných trestali obesením, alebo sťatím. Pomenovanie týchto lokalít sa dodnes zachovalo (U šibeníc, Kde Paľa sťali). Z udalostí 19. storočia treba uviesť, že v roku 1880 sa tu objavila na viniči, ktorý sa tu oddávna pestoval, fyloxera. Táto pleseň úplne zničila vínnu révu a obnova pestovania sa už podarila len v menšom rozsahu dovozom amerických hybridov (Ottelo, Isabella, Concordia). V roku 1883 Cerovo zasiahla epidémia cholery, viacerí obyvatelia pomreli. Keď v jeden deň zomrelo viacej ľudí, usporiadali im spoločný pohreb. Pochovaní boli na cintoríne zo severnej strany vľavo.