Ako sme žili
Karel Chotek sa narodil 12. 6. 1881 v Prahe, kde taktiež zomrel 25. 9. 1967. Bol etnografom a univerzitným profesorom. Študoval na Filozfickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, na univerzitách v Leidene, Zurichu a Berlíne. Spočiatku pôsobil ako stredoškolský profesor, od roku 1921 ako profesor všeobecného národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. 1921-31 pôsobil na Filozofickej Fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od 1931 opäť v Prahe, kde sa stal predsedom Národopisnej společnosti českoslovanskej, členom Učenej spoločnosti Šafárikovej a viacerých zahraničných vedeckých spolkov, od roku 1958 bol predsedom Společnosti československých národopiscú pri Československej akadémii vied. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zameriaval na problematiku osídlenia, bývania a poľnohospodárstva. Zaoberal sa aj otázkami všeobecného národopisu a antropológie. Publikoval monografické i syntetické práce o hmotnej kultúre a periodizácii českej ľudovej kultúry, pričom značná časť jeho vedeckej práce bola zameraná aj na štúdium slovenskej ľudovej kultúry. Veľký význam malo jeho účinkovanie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde do výskumov zapájal aj študentov, a tým sa pričinil o prípravu slovenskej generácie národopiscov, ktorí potom zohrali v rozvoji národopisu významnú úlohu. Svoju prácu o obci Cerovo Chotek uverejnil v Národopisnom vestníku Českoslovanskom v roku 1906.
Karel Chotek - CEROVO
Národopisný věstník čsl. 1/1906
V úvode sa dozvedáme o polohe, histórii a okolitej prírode obce Cerovo a veľmi v skratke o susedných obciach.
Meno Cerovo údajne vzniklo od slova cer, čo je druh duba. Spomínané sú aj nálezy Stanislava Zocha, ktoré dokazujú, že okolie Cerova bolo obývané už v predhistorických dobách. K. Chotek spomína dohady o tom, že obec Cerovo bola pravdepodobne v minulosti Husitskou kolóniou „Jako důvody pro to uvádí se kamenný kalich, který zdobil průčelí starého kostela, některé výrazy lidu cerovského v okolí neobvyklé a prohlašované za české, a posléze vlastní jména, prý česká.“ Ojedinelosťou vraj neboli ani náboženské spory, vzhľadom na to, že Cerovo je jedna z mála protestantských obcí v okolí. „Vzpomínka na tyto náboženské spory udržela se v paměti lidu pověstí, jak přišli kdysi Jesuité s vojáky na Cerovo a žádali klíče kostela. Rychtář v čele ozbrojených sedláků postavil se na odpor a bránil vchod do chrámu maje při tom klíče pověšeny na hlavni nabité pušky.“ Na záver úvodu sa ešte dozvedáme, že Cerovo je spomínané aj v Histórii cirkvi evanjelickej podľa Augsburského vyznania v Uhrách « napísaná Janem Jiřím Schmidtem r. 1866.
V prvej časti sa dočítame o architektúre dediny. Obsiahnutá je aj katastrálna mapa, ktorá pochádza z roku 1877. Chotek spomína jav, že domy sú na sebe natlačené tesne vedľa seba, čo zapríčinil fakt, že rozrastajúce rodiny nemali pozemky, na ktorých by mohli stavať domy, tak boli nútené stavať obydlia tesne vedľa seba, prípadne za sebou.
Neveľkú časť venuje Chotek architektúre Cerovského domu. „Stavení jsou též poměrně úzká 5—7 m, za to však až pětkráte tak dlouhá. Na prodloužení má vliv skoro jedině počet a velikost stájí, tak že možno říci, že čím je větší gazdovstvo, tím delší. Starší stavení jsou dřevěná, roubená, novější kamenná. Stavení všechna kryta jsou slámou. Na několika stupních vystavěna je »podstena«, odkud jsou dveře do světnice, komory a stájí. Nejprve vstupujeme do předsíně, »pitvora«, »pi-tvorce«, od níž je oddělena stěnou kuchyň, »kuchyňa«. V pitvorci na levo jsou dveře do světnice, »izby«, »chyže«, na právo do komory,»male izby«. „ Dodnes je v obci niekoľko týchto domov zachovaných, podobným sposobom sa stavali domy v obci až do paťdesiatych rokov minulého storočia. Okrem exteriéru sa tu dajú nájsť informácie aj o vnútrajšku domu, ktorý mal hlinenú podlahu a jednoduché zariadenie. Každé gazdovstvo malo zväčša za domom ešte malú stodolu, ktorá slúžila na skladovanie sena, náradia a ako sýpka.
V prvej polovici 19. storočia žili v Cerove štyri skupiny obyvateľstva. Najbohatší boli „zemskí páni“, ktorí tu mali poddaných, lesy a pastviny. Druhú skupinu obyvateľstva tvorili „zemania“, ktorým toto privilégium udeľoval kráľ zvláštnou listinou, nazývanou „armales“. Avšak zemania si neboli rovní, niektorí boli zámožnejší – mali poddaných ako „zemskí páni“, druhý mali len zemiamsky statok. V Cerove boli zemania vetšinou chudobní, len rodina Cesnakov mala poddaných (doteraz žijú v Cerove ich potomkovia). Zemania mali právo volebné, neplatili dane ani žiadne poplatky. Početnou skupinou obyvateľstva boli „urbarialisti“, ktorí boli povinní pracovať pre „zemských pánov“, svoje domy si všajk stavali sami. Najnižšou spoločenskou vrstvou boli „želiari“, ktorí nemali ani podu ani dom. Dom im stavali zemskí páni, takže boli povinní pracovať oveľa viac pre svojho pána a z domu mohli byť kedykoľvek vyhnaní. V zozname vlastníkov pozemkov, ktorý Chotek ďalej uvádza nachádzame množstvo priezvisk, ktoré sú doteraz bežné v obci Cerovo (Bartík, Pavlov, Sinčok-teraz Šinčok, Pristark-teraz Prístavk, Valent, Vician, Gabul a iní. )
V ďalšej časti sa Chotek vo svojej národopisnej štúdii o Cerove zaoberá demografickými otázkami. Počet obyvateľov v obci klesá a pokles je takmer 10% za desať rokov (1890-1900). Rozoberá príčiny úmrtia: 47% zomrelo na starobu, 23% na tuberkulózu, 11% na slabosť, 2% na žltačku, 3% na zápal pľúc, 2% na mŕtvicu (mozgovú porážku), 2% na rakovinu, 3% na opilstvo, 2% nešťastné úrazy, 2% na záškrt, 1% na týfus, iné choroby sa tu takmer nevyskytujú, samovraždy sú tu veľmi zriedkavé. Príčinu v poklese obyvateľov vidí Chotek v tom, že rodiny nechcú mať viacej detí a v prípade tehotenstva „masáží vypuzují z lůna tehotné ženy zárodek obyčejne 3-4 mesíce Pŕed porodem“ Podľa Choteka bol ľud v Cerove v minulosti „silnejší a otužilejší“. V roku 1906 boli ich postavy skor menšie a slabšie. Príčinu vidí autor v staršej generácii, ktorá bola oddaná alkoholu. Ďalej spomína aj úbytok židovského etnika obce a nárast katolíckeho. „Podobně jako cerovských evangelíků také židů cerovských velmi rychle ubývá, neboť se stěhují z dědiny. R. 1870. bylo zde židů na 40 osob, nejvíce v celém okolí, tak že se tu scházívali z jiných vesnic ku svým svátkům. R. 1890. napočítáno jen 16 osob, a nyní jsou tu usazeny jen dvě rodiny, celkem 7 osob, z nichž jedna provozuje zemědělství. Naproti tomu živel katolický velmi rychle se vzmáhá. Byly doby, kdy nebylo na Cerově katolíků; r. 1870. usazeno bylo 84 osob, r. 1890. napočítáno 94 osob (53 mužlů a 41 žen), a nyní je jich asi 200; ve škole tvoří třetinu žactva.“ Väčšina katolíkov sa neusídlila priamo v dedine, ale na lazoch, ktoré sú približne jedna hodina chôdze od dediny. Pôda na lazoch sa uvolnila po tom ako tam zaviedli normálnu daň, ktorá platila v dedine a preto sa tieto pozemky ocitli na predaj.
Hlavným a jediným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, aj keď poda nebola najkvalitnejšia. Sposob obrábania pody bol v porovnaní s ostatnými dedinami velmi pokročilý. Tento pokrok bol podľa autora sposobený pričinením učiteľa Zocha a farára Raffanidesa. Spočiatku Cerovania siali len raž, pšenicu, ovos a v malej miere jačmeň. Kŕmne plodiny nepoznali a podu obrábali primitívnym náradím (drevené pluhy, nástroje na bránenie nepoznali, obilie sa žalo kosákmi). Postupne sa začali siať nové odrody obilia a používať nové technológie pri obrábaní pody. Začal sa rozvíjať i chov dobytka, hlavne hovadzieho. V dedine pracuje sedem pastierov: traja „gondáši“ – pastieri svíň, traja „juhasi“- pastieri oviec a jeden „kraviar“-pastier hovadzieho dobytka. Začalo sa rozvíjať i pestovanie ovocia. Aby obyvatelia zabránili ožobračovanie židovským obchodníkom, zriadili si miestny „potravinový spolok“, ktorý otvoril obchod s potravinami pod vedením Slováka. Zisk z prevádzky obchodu bol rozdelovaný podielnikom potravinového spolku, ktorý viedli miestny učiteľ a farár. Konkurenčný boj židia nevydržali a svoj obchod museli v Cerove zavrieť. Bola postavená i mliekareň, ale v prvom roku jej prevádzky bolo veľké sucho, ktoré sposobilo nízke dodávky mlieka, takže v čase Chotekovej návštevy bola zavretá a ponúkaná na predaj.
Podľa autora má kroj na Slovensku najvačšiu rozmanitosť. Hlavnou prednosťou cerovského kroja je jeho malebnosť a pohodlnosť. Základnou farbou je biela, ozdoby červené, čierne, modré. Kroje sú zhotovované z konopného plátna. Kolovraty, na ktorých sa vyrába plátno sú majstrovsky ozdobené. Ďalej autor vyzdvihuje cerovské výšivky a čipky, ktoré podľa neho najlepšie ukazujú bohatú fantáziu slovenskej duše.
Mužský kroj sa skladal z košele, ktorá sa pri krku sťahovala povrázkom. Rukávy v minulosti bývali dole široké, v Chotekovej dobe boli úzke, končili manžetou, ozdobenou výšivkou. Nohavice boli dvojakého druhu. Letné sa volali gate a zimné nohavice. Gate boli široké plátené nohavice pod kolená, hore sa sťahovali motúzom a nemali rázporok. Nohavice boli zo súkna, tesne priliehajúce k telu, dolu sa vkladali do topánok a hore sa sťahovali remeňom. Povodne boli len bielej farby, avšak na začiatku 20. storočia sa začínali nosiť nohavice modrej farby. Kostolníci nosili nohavice aj v lete. Aby sa gate alebo nohavice nezašpinili, nosili muži plátené zástery, slobodní bohato vyšívané. Súčasťou letného kroja bol „lajblik“ – vesta zo súkna alebo flanelu, bez rukávov, s ozdobnými gombíkmi a výšivkami. V zimnom období „lajblik“ nahradil „kožuštek“, vyrábaný z ovčej vlny, srsť bola otočená dovnútra a koža navonok. Býval bohato zdobený výšivkami. Bol bez rukávov. Na lajblik alebo kožuštek sa obliekala „kabanica“- súkený kabát. Kabanica sa nenosila oblečená, ale len prehodená cez plecia. V čase silnej zimy sa nosili i kožuchy. V zime aj v lete všetci nosia čižmy. Starí Cerovania mávali vlasy dlhé až na ramená a voľne česané, v čase Chotekovho výskumu sa nosili v Cerove vlasy krátke.
Ženský kroj bol oveľa ozdobnejší a zložitejší. Košeľa sa nazývala „rubáš“ a bola oveľa dlhšia ako mužská. Na rubáš sa obliekala „stánka“, čo bol červeno vyšívaný široký pruh plátna, ktorý sa obliekal na boky cez hlavu. Bolo to veľmi obtiažne, takže jedna žena musela pomáhať pri obliekaní druhej. V Cerove ženy používali šesť druhov sukní. „Kecela“-biela sukňa z tenkého súkna, nosili len mladé ženy, „zástera“-biela pre staršie ženy a v období smútku, „sukňa“-veľmi teplá zo zeleného súkna, „inglia“-tiež zo zeleného súkna, ale jemnejšieho, „hara“- starodávna sukňa z veľmi hrubého zeleného súkna, ktorú nosili už len veľmi staré ženy v zime, „kyntes“- drahá sukňa z bieleho damašku.
Na rubáš sa oblieka „oplecko“ , naňho „kabát“ z bieleho flanelu, u mladých žien spredu veľmi pekne zdobený, kabát nemá rukávy. Muži aj ženy nosia „kabanu“- kožuch bez rukávov alebo veľký kožuch s rukávmi „kudmen“.
Zvláštnu pozornosť venujú Cerovania úprave hlavy. Ozdobou hlavy dievčat je „parta“, ktorá je dvojakého druhu. Dievča pred dospelosťou ju nosí bez venca, dospelá s vencom. Uvedenú ozdobu hlavy nosili len v niekoľkých okolitých dedinách, výlučne evanielických. Parta sa vyrábala z tuhej lepenky a bola potiahnutá čiernym zamatom, vpredu nebolo veľa ozdob, na hlavu sa pripevňovala pomocou dvoch povrázkov, tzv. „zamatke“ tak, že sa uviazali vzadu pod copom. Po stranách party boli pripevnené po dve červené stužky „lietajky“ a dve alebo tri „tráke“, čo boli malé vrkoče upletené z vlasov. Pripevňovali sa k parte nad ušami čiernymi šnúrkami. Zaujímavosťou bolo, že boli upletené vždy zo svetlých vlasov, aj napriek tomu, že svetlé vlasy boli u Cerovanov veľmi neobľúbené. Veľmi ozdobná bola zadná časť party, kde sa pripevňovalo 8 až 14 dlhých pestrých stúh. Znamením, že dievča je dospelé bol „veniec“ -stred party ponad hlavu, ktorý býval bohato zdobený – ružičky, zrkadielka, korálky, farebné sklenené guličky. Tieto ozdoby sa neprišívali, ale len prichytávali, aby sa mohli ozdoby každú nedeľu meniť. Party boli originálnou a najkrajšou súčasťou cerovského kroja. Nosila sa len vo sviatočné dni. Vo všedný deň nosili dievčatá šatky. Vlasy si v minulosti farbili, v čase chotekovho výskumu už nie, nosili jeden cop, ktorý ozdobovali stuhami. Znakom vydatej ženy bol „čepiec“, ktorého upravenie na hlave bolo ťažké a zozačiatku po svadbe aj veľmi bolestivé. Základom čepca bol drot ohnutý do štvorca, na ktorý sa ovinuli vlasy. Tento drot sa volal „kytka“ a bol pripevnený na hlavu čiernymi koženými šnúrkami a ženy ho museli nepretržite nosiť a s kytkou museli i spávať. Na kytku sa navliekal čepiec z bieleho plátna a mladé ženy si ho vpredu zdobili čipkou a vzadu množstvom ozdob. Ich počet však klesal, čím dlhšie bola žena vydatá, staré ženy ho nosili už bez ozdob. Ku sviatočnému kroju okrem party nosili ženy i „gombe“, na šnúrke navlečené korálky a iné ozdoby, ktoré si uvazovali okolo krku. Obuv nosili ženy rovnakú ako muži – čižmy. Vo všedný pracovný deň nosili tzv. „senie rúcho“, v čase smútku a postu sa obliekali jednoducho – mali na tieto príležitosti pripravené málo zdobené kroje, použitá bola len farba čierna a fialová.
V ďalšej časti sa autor venuje obecnému zriadeniu. Na čele obce stál „richtár“, ktorý bol volený na tri roky a ročne zarobil 60 korún. Jeho povinnosťou bolo zvolávať poradný zbor, vykonávať nariadenia poradného zboru, rozhodovať menšie spory a pod. Korešpodenciu s úradmi vykonával notár, ktorý pracoval vždy pre niekoľko obcí naraz. Aj napriek tomu, že mal byť len pomocnou silou, pisárom, jeho moc bola často rozhodujúca. Notári boli „urputní maďaroni“. Ich plat bol veľmi vysoký, len obec Cerovo platila litavskému notárovi vyše 600 korún ročne. K obecným funkcionárom patril „pokladník“, ktorý vyberal dane – „porcie“ a staral sa o obecnú pokladňu, ďalej dvaja „prisažní“ a dvaja „zakázači“ a „bubnáš“. Obecný výbor sa skladal z 24 členov: polovicu volili každé tri roky a druhá polovica sa skladala z občanov, ktorí platili najvyššie dane. Títo nedostávali mzdu, ale boli na obecné útraty „častováni pálenkou“. Medzi zamestnancov obce patrili štyria pastieri a dvaja kováči. Zčasti obecným a zčasti cirkevným zamestnancom bol „hlásnik“, ktorého úlohou bolo zvoniť v kostole a po poslednom večernom zvonení kontrolovať dodržiavanie poriadku v obci až do druhej hodiny po polnoci. Na rozdiel od iných dedín bol hlásnik po zvonení povinný zaspievať z veže nábožnú pieseň, čo bolo podľa Choteka veľmi posobivé. V časoch sucha, keď bolo nebezpečenstvo požiarov, chodili s hlásnikom taktiež dvaja „vartáši“, ktorí sa striedali. V dedine posobil taktiež „hájnik“, ktorý strážil polia a lesy. Hlavou cirkvi v obci bol farár, ktorý sa oslovoval „pán otec“, alebo „pani matka“. Mal na starosti otázky cirkevné a školské. Obec si povoláva a platí farára sama. Poradným zborom v otázkach cirkevných bolo zhromaždenie presbyterov a valné zhromaždenie – konvent. Presbyterov bolo dvanásť a boli volení doživotne, spolu s nimi pracovali aj kurátor s kostolníkmi a „občanská vrchnosť“. Cerovská škola bola na dobrej úrovni. Vyučovalo sa, podľa priania rodičov, hlavne náboženstvo – evanielici prevažne spievajú a katolíci sa učia katechizmus. Okrem toho sa deti v škole učia čítať, písať, počítať. Samozrejme učia sa i prírodopis, zemepis a povinný bol i maďarský jazyk. Školský rok sa končil začiatkom mája, alebo už v apríli, skúškou v cerovskom kostole. Skúšky podľa Choteka neboli objektívne – „ kdo je uvedomelým vlastencem, nemúže býti dobrým učitelem, i když úspech zkoušky je znamenitý. Naproti tomu osvedčený maďaron je pochválen a dostane i odmenu penežitou, i když spustlým životem dáva pohoršení osade a i když nenaučí deti ani řádne se podepsati.“ Odmena učiteľa bola veľmi nízka a aj tú dostával predovšetkým v naturáliách.
Omše v Cerove boli jednoduché. V sobotu medzi 16. a 17 hodinou sa zvoní k „večierni“, všetci končia s prácou na poli a začínajú sa pripravovať na nedeľu. Podľa autora „horlivost v návšteve kostela ochabuje“
Krst v Cerove prebiehal nasledovne: „Poměrně nejjednodušeji vítá se na Cerově vstup nového občana. Když se dítě narodí, dýchnou mu hned třikráte do úst, aby » chytro vravilo« — brzy mluvilo. Pak ho koupají, a vodu vylévají pod růži zvláště červenou, aby bylo krásné. Z téhož důvodu mu omývají také tváře vínem. Husím sádlem mastí mu ruce, aby je nikdy nezábly, a »tranoscius« položený pod hlavu působí, že se dítě dobře učí. Někde dávají je pod stůl nebo na okno, poněvadž prý potom má dlouhý věk. Po několika dnech je křest. Baba nese dítě do kostela a s ní jdou zvolení »kmotrovia« vždy muž a žena. Po vykonaném obřadu rozhazují — je-li to děvče — ořechy, aby mělo hodně »pytacov«. Obyčejně první neděli po křtu ustanoví se hostina, jíž účastní se rodiče, kmotrové a příbuzenstvo. O pořádek se stará »starejši«, — funkce, jež nechybí při žádné příležitosti, a má též při jídle pronésti vhodný toast — přípitek.“
Svadba v Cerove bola veľkou udalosťou. Obyčajne 18 ročný ženích si bral za manželku 14 až 15 ročné dievča. Rodičia zasnúbili ešte svoje deti, ktoré obidve museli byť z Cerova. Úvodom samotnej svadby sú „pytačke“. Potom, obyčajne v nedeľu, príde „mladý“ s otcom „na prepačke“, kde sa dojednajú detaily svadby. Prítomný býva i „oddavač“, ktorý všetkým vinšuje. Prvú sobotu po „prepačkach“ idú snúbenci každý sám k farárovi „na zauku“, akúsi prípravu. Po troch týždňoch sú ohlášky. Nevesta príde do kostola až na tretí týždeň, kedy stojí pred oltárom so svojimi družkami, krásne oblečenými, aby ľutovala, že od nich odchádza. Popoludní už začína svadba, ktorá trvá do tretej hodiny po polnoci. Svadba však pokračuje aj na nasledujúci deň, pondelok. Sú prednášané mnohé vinše, neskoro v noci družba strhne partu z hlavy nevesty a rozpletie jej vrkoč. Potom nevesta vyzúva ženicha. Ráno sa novomanželia umyjú spolu, potom žene odstrihnú vlasy, pripevnia jej „kytku“ a ide do kostola bez muža spolu s družbom a vyplatí farára. Potom sa vráti a všetci hodujú až do stredy.
Pohreb keď Cerovan zomrel, umyli ho, obliekli a pochovali v jednoduchej drevenej rakve. Starí ľudia mali obyčajne oblečenie pre prípad úmrtia starostlivo odložené a pripravené. „Obyčejně třetího dne je »pohrab«. Tu teprve zavrou truhlu a vynesou do stodoly »na pajtu.« Když vynášejí gazdu nebo gazdinu, rozseknou na prahu peníz ; jednu polovinu si ponechají, druhou dají do rakve na znamení, že se gazdovstvo rozděluje. Někde dávají i mimo to peníze к mrtvému. Ve stodole postaví se mrtvola na nízký podstavec a pokryje se ozdobnou plachtou; na truhle kříž označuje hlavu nebožtíkovu. Zatím sejdou se příbuzní a známí, všichni ve smutečním šatě. Ti, kteří jsou mrtvému nejbližší, přijdou ve starém rouchu, někdy úmyslně znečištěném. Zeny z příbuzenstva přikleknou až к rakvi, položí na ni ruce a hlavu, a naříkají silným hlasem, někdy i ve verších; jich improvisovaný, někdy snad směšný, ale obyčejně opravdový žal vzbudí slova velmi působivá.“ Potom nebožtíka pochovajú na cintoríne, kde rastie veľa stromov, prevažne čerešne a agáty, vždy nohami smerom ku dedine. Potom pozostalí idú do kostola, potom v dome nebožtíka organizujú tichú hostinu „kar“. Všetci, ktorí nebožtíka niesli v rakvi, obliekali ho a podobne, si museli pred vstupom do domu umyť ruky.
Neobyčajne silná bola v Cerove viera v čarodejnice a strigy. „Není prý v celém okolí dědiny na ně tak požehnané; každá druhá gazdina tu čaruje. Strygy nejraději se proměňují v mačky nebo žáby. Zajímavé a pro bujrou fantasii charakteristické je, co mi vypravovala s mnohými detaily cerovská pastýřka. Jednoho zimního rána nedlouho po tom, co přistěhovali se sem, šla dáti dobytku krmení a tu uzřela na žlabu mačku. Chytila ji . a hclí důkladně vybila; po každé ráně prý kočka zakvičela velmi podivným hlasem. Pak ji polomrtvou vyhodila ven na sníh. Když dobytek opatřila, šla do jizby a vypravovala muži, co se jí přihodilo. Ten ihned tušil, že to r.ebyla opravdová kočka a pospíchal ven, aby se na ni podíval. Ale po ní ani stopy. V tom šel kolem muž jedné pověstné strygy a vypravoval, jak právě vrátila se mu žena tak potlučená, že musela ulehnouti.“
Filip Jakubec