Prvá svetová vojna

Žiadna  udalosť  nezasiahla do života obyvateľov tak, ako svetová vojna, ktorá sa rozhorela v júli roku 1914 a neskôr  dostala názov prvá svetová vojna. Bolo to mnohoraké utrpenie pre tých , ktorí išli ako vojaci  na front, ale i tých , ktorí ostali doma. Veď vojna trvala od leta 1914 do neskorej jesene  roku 1918. Najhoršie postihla mladých mužov, ktorí narukovali  na prvú mobilizáciu , ale i neskôr boli celé mesiace vystavení hrôzam bojov  i utrpeniu v tyle. Vojakov odvážali  na vozoch  na železničnú stanicu do Krupiny a keďže mobilizácia bola tesne pred žatevnými prácami, všetci, čo ostali , pocítili nedostatok silných rúk. I ďalšie roky ostali práce na starších mužoch, ženách, ale i deťoch.

           Z Cerova narukovalo 112 mužov, nevrátilo sa z nich osemnásť,  ôsmi boli ťažko ranení,  mnohí utrpeli ľahké poranenia, alebo prišli chorí. Ostali vdovy, siroty, utrápení rodičia, súrodenci, príbuzní. Obyvateľov ťažili aj časté rekvirácie  ťažného dobytka,  ba i potravín. Ku koncu vojny museli narukovať aj 17 roční chlapci. Tí, čo sa vrátili, dlho spomínali  a hovorili o tom , čo zažili. Tí, čo boli na ruskom fronte,  prejavovali proslovanské zmýšľanie, uvedomujúc si, že vojna najviac postihla chudobných  ľudí. I v ťažkých podmienkach doma  udržiaval národné povedomie evanjelický kňaz  Ján Karaska, robil to aj pomocou mladých ľudí,  ktorých nacvičoval v speve národných piesní. Obcou prešli správy aj o dianí  v Rusku po revolúciách  vo februári a októbri 1917. Niektorí navrátilci udalosti odsudzovali, iní zas chválili. Socialistické myšlienky v Cerove ostali a rezonovali aj neskôr.

            Toto sú obete prvej svetovej vojny z radov obyvateľov : Ján Krajč, Pavel Ušiak, Pavel Číž, Pavel Pavko,  Ján Medveď, Pavel Paľov, Ján Badínsky, Ján Francisty,  Pavel Rybár, Juraj

Pšenica, Ján Oroský,  ďalej Kováč a Štefan Pohobránsky. Neobyčajnou   sa stala skutočnosť, že zahynuli  štyria synovia Kohútovi z lazu Chotár  a to Pavel, Ján, Jozef  a Matúš. Bola to veľká daň za slobodu.  Obyvatelia uvítali koniec vojny i rozpad monarchie, vznik Československa , republiky od  ktorej si veľa sľubovali. Vzťah  k českému národu  bol budovaný i tradíciami, náboženstvom,  jazykovým prejavom.  Vznik ČSR  dával nádej  na lepší život,  a to v hospodárskej i sociálnej , najmä, ale školskej , kultúrnej a národnej sfére. Túto nádej podporovala   skutočnosť, že obyvetelia Cerova sa dozvedeli, že základný text Martinskej deklarácie,  prijatej 30. októbra 1918 skoncipoval ich rodák dr. Samuel Zoch  a ju na tomto historickom  stretnutí  reprezentantov  Slovenska  aj prečítal. Zoch mal dôveru. On i jeho brat a rodina sa potom výraznejšie angažovali  v politickom  i spoločenskom dianí a cirkevnej sfére.

              Hoci bol mier, závan radosti sa preniesol aj do nežiadúcich extrémov. Aj v Cerove sa udiali radikálne konfliktné  vystúpenia, najmä vojakov, ktorí sa vrátili z frontov  a rabovali ich domy a usadlosti. V týchto prípadoch museli zasiahnuť  aj žandári.

               Na jar 1919 – toho roku ešte raz bolo cítiť napätie,  keď sa z Maďarska roztiahli na územie nového čs. štátu  jednotky Červenej armády. Nebol to ľavicový pokus o obnovu Uhorska, ale vstup ruského  boľševického štátu  do strednej Európy. Do Cerova prišli vojaci Maďarskej republiky rád. Vzniklo tu jedenásťčlenné direktóriu. Časť obyvateľov očakávala od novej situácie zmeny. Táto moc trvala len desať dní, českoslovneská armáda donútila  Červenú armádu ustúpiť  na juh až do Maďarska Medzinárodnými zmluvami sa  potom garantovali južné čs.- maďarské hranice  a to platí dodnes.

              Po vojne bol nedostatok  potravín i priemyselného tovaru. Ľudia vtedy chodili nakupovať až do Šiah , Lučenca, ba i do Balašských Ďarmôt, ale aj do Slovenskej Ľupče, či Liptovského sv. Mikuláša. Dôsledkom vojny bol i nedostatok  ťažného dobytka, a choroby rozsievali častú smrť.

               Za prácou do Nemecka, Belgicka, Francúzska, ale tiež za more do USA a Kanady  počas prvej  ČSR odišlo veľa obyvateľov. Poväčšine sa tam zdržali len dovtedy,  pokiaľ sa im nepodarilo ušetriť peniaze,  aby mohli doma splatiť dlhy a vrátiť sa naspäť.  Za prácou do zahraničia vycestovali napríklad : Ján Filo, Juraj Figura, Ján Ivanič,  Pavel Mäsiar, Pavel Chovanec, Štefan Mackov,  Ján Mihálkin,  Pavel Lukáč a iní. Práca a pobyt v zahraničí od nich  vyžadovali prekonať jazykové bariéry. Po návrate svojimi skúsenosťami a informáciami rozširovali  znalosti tých , ktorí nepoznali vzdialenejšie okolie a nové životné štýly. Osudy vysťahovalcov boli plné zážitkov, napätí, neskôr spomienok.

           Po vzniku ČSR dochádzalo k rôznym  majetkoprávnym presunom a zmenám, vytváral sa nový právny systém. V rámci pozemkovej reformy  bol rozparcelovaný majetok  statkára Emila Konráda na Duchenci. Tento statkár z Veľkej  Čalomije mal v Cerove 280 katastrálnych jutár  ornej pôdy, ale najmä pasienkov a lesy. Pokračovalo osídlenie lazov, kde pribúdalo obyvateľov. Išlo o  ľudí z obce severne od Cerova , preto ich aj volali „ Horniaci“  - z Pliešoviec, Kalinky, Detvy, Hriňovej a iných obcí. Pravda, na lazoch predávali pozemky a majetky aj Cerovčania.  Niektorí prisťahovalci, keď  sa im podarilo na pôvodnom mieste  predať výhodne pozemok, tiež dom a na Cerove zas lacnejšie získať,  nikdy neľutovali, že sa usadili v inom kraji.Tento sa im stal domovom, blízkym a vlastným ako starousadlíkom. Bolo však treba prekonať ten večný a všeobecný problém prispôsobovania sa, ktorý medzi ľuďmi  existuje.

          Obec si aj naďalej zachovala poľnohospodársky charakter. V medzivojnovom období dochádzalo k zvyšovaniu  technickej úrovne len pozvoľna. Treba si uvedomiť, že nebola  stále k dispozícii elektická energia. Svoje robila vzdialenosť od miest. Izolovanosť bola z času na čas preklenutá. Boli tu ľudia , ktorí sa snažili oživovať hospodársky, i kultúrny život v obci. Občania ale žili v zajatí svojich možností. Prínosom bola krátkodobá existencia Potravinového družstva. Začas pôsobilo i úverové družstvo, ale malo nedostatočnú  životaschopnosť,  pretože išlo len o slabý príliv financií, pričom boli väčšie požiadavky na úver, a tak zaniklo.

           K najväčším problémom obce patril nedostatok vody, tak pitnej ako  úžitkovej. Voda sa musela dovážať z Cerovskej doliny, zo vzdialenosti okolo troch kilometrov. V obci boli vykopané štyri  hlboké studne 16-20 metrové, z ktorých sa voda v prípade potreby ťahala aj celú noc. Nároky na vodu stúpali. V máji 1924 sa dr. Samuel Zoch snažil rodákom v tejto tiesni pomôcť presadením myšlienky vybudovania vodovodu. Žiaľ, narazil na nepochopenie, nakoľko niektorí ľudia z finančných dôvodov zámer odmietli. Problém s vodou sa vyriešil  až v roku 1960, keď bol skolaudovaný obecný vodovod.

              Kultúrny, národný, a spoločenský život sa  sľubne rozvíjal.  Bolo to zásluhou kňazov, učiteľov, richtárov a členov rady i jednotlivcov. Nadväzovalo sa na dobré tradície. Niektorí mladí ľudia odchádzali  na ďalšie štúdiá, získavali stredoškolské,  ba i vysokoškolské vzdelanie. Keďa sa vrátili k svoji rodičom a známym, hovorili, čo videli a zažili. A naopak, vo svete hovorili o svojej obci. Pretŕhala sa izolovanosť.

              Pri 50. výročí narodenia Samuela Zocha  sa konala v Cerove  veľká oslava. Ona svojim významom, rozsahom a účasťou verejnosti prekročila rámec obce. Na slávnostnom odhalení pamätnej tabule na fasáde budovy školy biskupovi západného dištriktu , bratislavskému županovi a politikovi dr. Samuelovi Zochovi sa zišli stovky  ľudí  nielen z obce, ale aj z iných obcí Hontu, Novohradu, tiež Zvolena a mnohí z nich prišli v ľudových krojoch. Odhady návštevnosti sa rôznia. Hovorilo a písalo sa o stovkách, dokonca o tisíckach  ľudí. Hlavný prejav na slávnosti mal Samuel Bobál. Báseň k odhaleniu pamätnej tabule  napísal učiteľ  Bobor  a recitoval ju J. Valent. Zachovali sa fotografické snímky. O tejto udalosti sa písalo vo viacerých novinách.  Slávnosť mala široký ohlas a vlastne Hont i Slovensko vzdalo  hold vynikajúcej osobnosti Slovenska.

                 Na obec mali vplyv niektoré významné udalosti. Od roku 1935 sa budovala stredoslovenská  časť  cestnej magistrály  západ-východ. Cez okres Krupina prechádzala cesta od Ladzian po Senohrad. Stavba potrebovala nových pracovníkov a povozy. Tiež pre druhú trasu  Levice – Lučenec  boli  požiadavky  na pracovné sily a dopravu.  Druhá trasa prechádzala cez  Čelovský a  Opavský chotár. Budovala sa aj spojnica cesty Trpín-Seľany, prechádzajúca cez Cerovo. Tieto cesty mali aj vojenský význam. Vtedy bolo v Cerove ubytovaných viac desiatok  robotníkov.  I Cerovčania robili ako robotníci , povozníci,  a tak sa vytrácala nezamestnanosť a zvyšovali sa príjmy.  Prilepšovali si i roľníci, ktorí priamo nerobili  na stavbe ciest, ale predávali  robotníkom potraviny. Vo všeobecnosti sa v druhej polovici  30. rokov vytráca krízový stav. Na stavbách ciest došlo aj k štrajkovým stretnutiam  a zápasom.

            Tak ako v iných obciach regiónu i tu sa už pred prvou  svetovou vojnou, ale i počas ČSR z raže a ovocia pálil lieh, pálenka. Niektorí bohatí gazdovia  mali vlastné pálenice. Pálilo sa tiež  načierno. Keď sa nedodržiavali predpisy, zasahovali žandári a príslušné úrady.

             V medzivojnovom období Cerovčania pozorne sledovali spoločenské dianie, vnútri štátu a v zahraničí. Pozície tu mali najmä agrárna strana , Hlinkova slovenská ľudová strana, KSČ , ktorá sa prepracovala aktivitou  v polovici 30. rokov na poprednejšie miesto. V roku 1935 pri voľbách  do parlamentu získala najviac hlasov agrárna strana, druhá bola KSČ, potom HSĽS. Na štvrtom mieste boli sociálni demokrati. KSČ v Cerove zo všetkých obcí okresu získala najlepšie postavenie. Jej členovia sa aktívne podieľali aj na regionálnych a celoslovenských podujatiach, a tak bol Pavel Ďurovkin na konferencii KSČ v roku 1937 v Banskej Bystrici.

            Na spoločenské, politické a kultúrne podujatia do Cerova v medzivojnovom období neraz prišli aj popredné  osobnosti z iných miest, z Krupiny, Zvolena, Banskej Bystrice.

            Hospodárske pomery podmieňovali rodinný život, tiež  obecný i cirkevný. Pretože obec bola rosnička, veľmi citlivo musela reagovať  na situáciu na trhu. Zvlášť v dobe svetovej hospodárskej krízy, ceny poľnohospodárskych produktov klesali, nebol záujem o kúpu. Ceny boli pochopiteľne pohyblivé . Metrický cent pšenice stál 100 Kč, ovsa 70 Kč, krava sa predávala od 1200 do 3000 Kč.

Bolo treba však s ňou ísť na jarmok niekde do okolia a to často i niekoľkokrát, lebo nie vždy sa medzi predávajúcim  a kupujúcim našla zhoda. Roľníci i ostatní sa sťažovali  na dane. Tiež lekárske ošetrenie bolo drahé.  Ľudia sa spoliehali na domáci spôsob liečenia, k lekárovi chodili len v najnutnejších prípadoch . Ba nejeden umrel bez akejkoľvek pomoci. Neboli prostriedky na záchranu. Roľníci sa zadlžovali, potom často nasledovala  dražba. Predával sa majetok na lazoch , ale aj iný. Postupne v tomto období vstupuje  do poľnohospodárstva nová technika : železný pluh, sejačka,  kosačky,  používa sa chemické hnojivo. Virgil Rafanides bol prvý, ktorý začal na mlátenie používať mláťačku a s ňou chodil mlátiť obilie i po okolitých obciach.

           Za prvej ČSR obecná správa i kultúrny a spoločenský život boli v skromných pomienkach , ale  i napriek tomu existovala najrôznejšia aktivita. Pre mnohých nestačila len každodenná drina a posedenie v krčme.  Treba pripomanúť, že i za ČSR bol obecný dom pokrytý slamou, tak ako iné domy. Obecná  krčma mala  plechovú krytinu  a ku koncu  boli v Cerove  až  tri krčmy. Keď si obecný krčmár postavil vlastný dom a zriadil vlastnú krčmu – pôvodná sa využívala na  schôdzkovú činnosť.

           Aktívni boli najmä milovníci  divadelných hier. Virgil Rafanides nacvičil desiatky hier. Dával do ochotníckeho divadelníctva talent, čas a financie. Hrali najmä hry populárneho  spisovateľa Ferka Urbánka. Divadelné hry nacvičovali aj požiarnici. Každé predstavenie bolo spoločenskou udalosťou.

           V ČSR i keď sa nemálo zmenilo, najmä na národnom , vzdelanostnom a kultúrnom poli  a išlo o demokratickú parlamentnú spoločnoť, existovalo dosť  sociálnych, hospodárskych  i zdravotných problémov.

             A tieto každodenné starosti neraz  ešte zhoršovali náhodné  ničivé katastrofy, najmä povodne, alebo požiare. Požiare vyčíňali v obci oddávna a zanechávali za sebou smutné stopy.

              Do povedomia i zápisov sa dostali aj niektoré extrémne výkyvy počasia. Mimoriadne tuhá zima zasiahla Cerovo v januári a februári  1929, keď ranné mrazy dosahovali  -34° C. Vtedy vymrzlo aj veľa ovocných stromov, najmä čerešní a sliviek a iné boli poškodené. Opačné  extrémy počasia,  zažili ľudia Cerova v roku 1933, kedy  na štedrý deň kvitli kvety a mohol sa pásť dobytok.

               V medzivojnovom období obec zažila  niekoľko prírodných pohrôm, a to v roku 1925 a v roku 1935, keď prudké dažde zničili úrodu (18 júna 1935 prietrž mračien  v priestore Senohrad – Drienovo- Plachtince  narobila veľké škody i v Cerkve. Na Litavici  stúpla voda do 3-metrovej  výšky, strhala mostíky, zaliala mlyny. Voda odniesla i hydinu a spôsobila aj iné škody). Obyvatelia sa snažili pohromám predísť a zabezpečovali sa  aj pred prírodnými tragédiami a pohromami poistením ( Slávia, Prvá Uhorská poisťovňa).