Nové obzory
V meruôsmom a merudeviatom (1848-1849) roku určite až sem zaleteli chýry o revolučnom dianí. Tiež o tom, čo v Honte robia „ divný Jankovia „ - Janko Kráľ a Ján Rotarides, ktorí po celej stolici burcovali ľud, a nakoniec boli zaistení a uväznení, ba im hrozil i trest smrti.
Cez toto i nasledovné obdobie stúpalo národné povedomie a snaha o sociálnu spravodlivosť. Revolučné pohyby 1848 –49, ale aj národné uvedomenie a úsilie okolo Memoranda a založenia Matice slovenskej v 50-70 rokoch 19. storočia nachádzali ohlas.
Ujímala sa výraznejšie aj slovenčina. Prostredníctvom kňazov a učiteľov - zvlášť rodiny Zochovcov , sa Cerovčania v druhej polovici 19.storčia nemálo dozvedeli o celoslovenskom dianí. Tešili sa z úspechov a cítili žiaľ pri ťažkostiach a prehrách.
Málo známou je skutočnosť, že na Čabradskom panstve , asi štyri kilometre od Cerova , v lokalite Pod dubovým dielom Koháryovci zriadili sklennú hutu. Vznikla už v 18.storočí a v roku 1874 po vyhorení zanikla. Pôsobili v nej desiatky robotníkov, odborníkov, ale aj povozníkov. Aj cerovskí robotníci – povozníci vozili drevo, tiež vyrobené sklo až do Budy a Pešte. Surovín bolo dosť, produkcia mala dobrú úroveň. Bolo to v prospech celého regiónu.
V roku 1848-49 zamietli poddanstvo i telesné tresty. Pravda, aj v novom období sa chudobní dostávali do ťažkostí, zadlžovali sa, no v prvom rade sa formovali nové vzťahy.
Komasácia znamená sceľovanie pozemkov, ktoré sú rozptýlené v chotári obce do kompletného pozemkového fondu so zámerom lepšieho hospodárenia a lepšieho využívania tejto pôdy. Sceľovala sa najmä statkárska pôda a oddeľovala sa od urbárskej. Urbársky patent z roku 1853 sledoval prechod z feudálneho vlastníctva na kapitalistický spôsob vlastníctva pôdy. Išlo o zásadný zlom v živote spoločnosti.
V polovici 19. storočia sa obyvateľstvo delilo na štyri právne a majetkové kategórie. Šľachtici a zemani dostávali práva od panovníkov. Do múzea v Turčianskom sv. Martine uložili armáles – právo pre rod Stimelovcov s podpisom cisára
Rudolfa II. Bola to diferencovaná kategória. Až na rodinu Cesnakovcov nešlo o zámožných zemanov. Mali volebné právo, neplatili dane, mýta, niektoré iné poplatky, ktoré zaťažovali sedliaka. Ich sláva sa v II. polovici 19. storočia vytrácala. Samozrejme, stále si zakladali na honore a požadovali, aby boli takto uznávaní a aby boli aj oslovovaní ako urodzení páni.
Význam zemanov sa v nedávnej dobe podceňoval, často ale držali národné a iné hodnoty, ktoré šľachta odmietala, a na ktoré iné vrstvy nemali. Väčšinu obyvateľov tvorili urbárialisti, ktorí boli kedysi poddanými a usadili sa na pánskej pôde, vykonávali pre nich roboty a iné služby a povinnosti. Na najnižšej priečky boli želiari. Títo nemali pôdu , ani dom, boli iba sluhami.
Pre život obyvateľov mala veľký význam a dosah komasácia v rokoch 1853-1855. Bol to dôsledok revolučnej vlny 1848–49. Chotár Cerova bol rozdelený na dve časti
a to okolo vlastného sídla a za Litavou. Súčasne na skupiny, horný, dolný a zemiansky. Z čiastky pri sídle dostal každý urbarialista svoj podiel v šiestich parcelách, potom každá domácnosť mala záhumnie, tri konopiská a pôdu za dolinou. Najmenší podiel bol 2,5 katastrálnych jutár. Aj pasienky a les boli rozdelené pre urbarialistov. Neveľká výmera bola vyčlenená i pre želiarov ( pasienky a les). Pri komasácii sa vyšlo v ústrety šľachte a zemanom. Podstatné bolo, že sedliakom bolo odmerané to , čo mali pod urbárom. Čo si však v priebehu času z panského odkrojili, to museli odkúpiť. Pôda , ktorá sa obrábala spoločne viacerými rodinami, alebo nebola obrábaná, ostala feudálom, ktorí ju potom predávali. Cerovčanom ponúkli túto pôdu pôvodne za 14 tisíc šajnov, ale oni ponuku odmietli, čo bolo chybou a pôda sa tak dostala do rúk bohatých gazdov. Majetok zemanov, ktorí na ňom hospodárili pred komasáciou im ostal aj po rokoch 1853-55. Pri komasácii sa udiali rôzne prehmaty úplatkami, niektorí získali takto lepšie pozície.
Pri komasácii bolo v Cerove takéto zloženie : šľachtici 25 subjektov ( medzi nimi i panovnícky rod Coburgovský, biskup Stummer a i.), kurialisti 22 subjektov, urbarialisti z horného Cerova 42 subjektov, urbarialisti dolného Cerova 68 subjektov, želiari 8 subjektov a bol tu aj cirkevný majetok. V majetkovom pôdnom vyjadrení to bolo u šľachticov 1 636 tisíc m2, , zemianskych rodín 1 389 tisíc m2, urbarialistov horného Cerova 1551 tisíc m2, urbarialistov dolného Cerova 2 451 tisíc m, želiarov 17 tisíc m2 a cirkvi ev.a.v. 250 tisíc m2. Boli to záhrady, konopiská, orná pôda, lúky, pastviny, les neužitočná pôda. U želiarov išlo o les, pastvinu a záhrady. Neskôr došlo k vzniku nových alebo staronových bohatých pôdnych vlastníkov. Tak K. Hurtayiová na začiatku 20. storočia vlastnila veľký pôdny fond ( Háj, Macochu, Turnište, Rakytku, Viničky, Dobrú dolinu.)
E. Konrád z Veľkej Čalomije vlastnil Duchenec, osadu a asi 250 ha poľnohospodárskej pôdy.
Majetky týchto statkárov boli rozparcelované po roku 1918.
Všetci bádatelia zaoberajúci sa Cerovom si všimli vzťah tunajších ľudí k pôde, ktorá im bola oddávna blízka a posvätná.
Poľnohospodárstvo bolo hlavným, často jediným zamestnaním po mnohé generácie. Hospodárenie sa zameriavalo predovšetkým na pestovanie raže, pšenice, ovsa, menej jačmeňa, zemiaky len zriedka. Sústava poľného hospodárstva sa dlho držala na starých tradíciách a v druhej polovici 19. storočia ešte existoval trojpoľný osevný systém s postupným vysádzaním úhorov. Komasácia a iné vstupy začali túto zvyklosť vytláčať. V tých časoch sa ešte oralo dreveným pluhom, len lemeš bol kovový a namiesto bránenia sa používal smyk z tŕnia zaťažený kameňom, kosilo sa len kosákmi. Chov dobytka bol náročný, v lete sa síce pásol, ale seno na zimu sa získavalo ťažko. Preto Cerovčania chodili do okolia kosiť lúky a za prácu získavali seno. Skrmovala sa tiež slama, prípadne k nej pridávali aj mladé lístie zo stromov. Kvôli nedostatku krmiva sa dobytok, ale aj ošípané, ovce, kozy, pásli od skorej jari do neskorej jesene, ba až zimy. Koncom 19. storočia mala obec troch pastierov svíň , troch pastierov oviec a kôz a jedného pastiera kráv. Vzťah ku zvieratám bol veľmi blízky, veď roľník si uvedomoval jeho význam pre seba i rodinu. Na ťahanie vozov, ale i orbu a iné práce sa používali voly a junce, chudobnejší obyvatelia používali kravy.
O zápase o pôdu, úrodu a vlastne tým aj o život hovorí viacero príbehov. Ešte v 19. storočí sa chotár Cerova ťahal aj Čabradskou dolinou, ktorou preteká potok Litava. Patril do neho i Pustý hrad až ku kóte Pereš ( teraz sú tu lesy) a hon Humniská. V polovici 19. storočia sa tu odohrala tragická udalosť, ktorá spôsobila zmenu. Na Humniskách mali Cerovčania zasiatu raž. Keď ju zožali, v noci ich ktosi obíjaním, teda mlátením, pripravil o zrno. Ako sa zistilo, išlo o pracovníkov huty na sklo v doline. Došlo k prepadnutiu, k bitke, v ktorej zabili jedného sklára. Vtedy sa páni rozhodli hon s asi 150 ha vziať do zálohy. Išlo o lokality Humniská a Pustý hrad, ktoré už odvtedy nie sú súčasťou cerovského chotára. Keď nebolo práce, chodili Cerovčania zarábať do Čondošskej župy a inde, ba i do Budapešti( tu zahynul Ján Prístavok, Ján Krištof, pôvodne zo Števkovho mlyna, ktorý bol mlynárom v Pešti vo vtedajšom najväčšom mlyne Viktória). O pozdvihnutie poľnohospodárstva v Cerove ( v Senohrade sa o to zaslúžil katolícky kňaz Andrej Kmeť) sa pričinil evanjelický kňaz Raphanides a učiteľ Stanislav Zoch. Naučili roľníkov, aby siali lepšie druhy osiva, zaviedli sejbu ďateliny a rozvíjali oblasť ovocinárstva.
Vklad Stanisla Zocha a S. Raphanidesa do ovocinárstva bol nadregionálneho dosahu.
V roku 1878 založili Hornohontský ovocinársky spolok. Jeho predsedom bol 30 rokov S. Raphanides a už v roku 1881 vytvorili najväčšiu škôlku ovocných stromov v Honte. V nej dopestovali viac ako 2 000 stromčekov, ktoré potom predávali záujemcom. Škôlky vznikli i v Sucháni, v Dvorníkoch a inde. Stromčeky z Cerova zveľadili ovocinárstvo nielen v obci, ale i širšom okolí hontianskej stolice. Získali sa i nové odrody čerešieň a sliviek. Išlo o hospodársky prínos, ale aj výchovu, pretože učiteľ S. Zoch vštepoval žiakom cerovskej školy lásku k pestovaniu ovocia. Z odrôd tohto regiónu spomenieme : z čerešní - Čelovská chrupka,
z jabĺk Hontianske jablko, štrúdľovka, zo sliviek – frkovka, jakubovka a i. Pokúšali sa aj o obnovenie pestovania viniča, ktorý bol v 30.tych rokoch 19. storočia zničený, ale pre túto snahu sa nenašlo dosť porozumenia.
Človek tej doby, ale aj neskôr, rovnako ako predtým, bol výrazne ovplyvňovaný
podmienkami podnebia a počasia. To si už súčasné generácie ani dobre neuvedomujú. Obydlie, oblečenie, strava a iné životne dôležité potreby boli skromné, človek bol v blízkom kontakte s prírodou. Najmä veľké mrazy, závaly snehu, prípadne letné prietrže mračien, alebo extrémne suchá zasahovali hlboko do života jednotlivca, rodiny, celého obecného spoločenstva. Počas veľkých mrazov sa až do dediny zatúlala divá zver, najmä vlci. Niekedy zamŕzali studne, dokonca v pivniciach potravinové zásoby a víno. V daktorý rok ešte na Juraja, teda 24.apríla, zvážali drevo na saniach.
Zo širších súvislostí tohto obdobia treba uviesť, že sa začali stavať železnice. Hoci Cerovo bolo od výstavby dosť vzdialené ( Lučenec – Zvolen, Šahy- Krupina), predsa len mali svoj význam. K osobnej stanici na Bzovíku bolo 14 kilometrov a na nákladnú stanicu v Krupine 17 kilometrov.
Z cirkevných kapitol akcentujeme výstavbu nového kostola. Keď už nepostačoval kostol postavený v polovici 16. storočia, postavili v rokoch 1855 –1859 nový.
Je to typ halovej stavby s rovno uzavretým oltárnym priestorom, ktorý je zaklenutý českou
plackou. Do štítového priečelia je vstavaná veža s postranným schodišťom. Pozornosť vzbudzuje čelná fasáda, má pilastrové členenie, obdĺžnikový kamenný vchod a tympanón.
V supraporte vchodu je rímsa a festóny. Je to klasická stavba. V interiéri je viac umeleckých diel. Oltárny obraz vytvoril Peter M. Bohúň ( 1822-1879), klasik slovenského maliarstva 19. storočia, ktorý vytvoril množstvo portrétov, ale aj litografie ľudových typov rôznych regiónov.
Bol uznávaný autor obrazov s náboženskou tematikou, ktoré sú vo viacerých kostoloch. Obraz v Cerove patrí k jeho vydareným dielam. Na obraze je Kristus, ktorý má ľavú ruku položenú na srdci a pravicou ukazuje cestu viery. Dielo bolo zapísané do štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok. Je tu ďalej klasicistická krstiteľnica z roku 1863 a pozoruhodné umelecké diela sú kalich, cibórium a konvica.
Voľakedy mŕtvych pochovávali okolo kostola. Od 18. storočia už na cintoríne. I tu sú stopy dejín obce. Tu odpočívajú viaceré generácie Cerovčanov. Po mnohých hroboch ostali len malé kopčeky, alebo hroby už zrovnal čas. Kedysi tu bolo viac kamenných náhrobníkov, ktoré si všimli i odborníci, významnejší rodáci, alebo tu pôsobiaci činitelia, boli tu pochovaní aj vojaci Sovietskej armády, ktorí padli v bojoch na konci druhej svetovej vojny
Niektoré štatistické údaje nám približujú obraz o obyvateľstve z konca 19. storočia. V roku 1870 bolo v Cerove 644 evanjelikov a.v. , 84 rím. katolíkov. , 41 židov celkom 769 obyvateľov v roku 1881 tu bývalo 661 obyvateľov, z ktorých bolo 624 Slovákov 17 Maďarov, 19 Nemcov. Podľa vierovyznania išlo o 571 evanjelikov, 68 katolíkov a 22 Židov. Cerovo bolo miestom, kde sa stretávali Židia, neskôr sa však ich počet zmenšil. V tej dobe bola ešte veľká negramotnosť a pologramotnosť, pretože až 329 obyvateľov nevedelo čítať. Roku 1900 sa za evanjelikov prihlásilo 510 a za katolíkov 200 a za židov 21 obyvateľov. Koncom 19. a začiatkom 20. st. počet obyvateľov klesá z viacerých príčin - značne vysoká bola úmrtnosť detí, z chorôb sa na úbytku obyvateľstva podpísala tuberkulóza. Bol tu však aj jeden neduh a to snaha manželov mať iba jedno dieťa. Nebyť prisťahovalectva na lazy, bola by situácia ešte kritickejšia.
Za Rakúsko-Uhorska sa chodilo z Cerova na voľby poslancov na povozoch do Krupiny. Išlo o veľké kortešovanie a agitovanie, veď poslanci získali možnosť zasahovania do diania, a tak neváhali voličov vo voľbách podplácať jedlom no najmä alkoholom. Národne uvedomelí vzdelanci z obce presviedčali voličov vo voľbách, aby volili slovenských kandidátov, alebo tých poslancov, ktorí boli pre slovenský národ perspektívnejší.
Záver storočia poznačilo viacero udalostí. Bolo to slávenie príchodu Maďarov , ale aj národopisná výstava v Prahe, ktorá sa konala v roku 1895 a na ktorej sa objavili aj exponáty
zo Slovenska. Vzdelanci zo Slovenska ako A. Kmeť, M. Dula a iní organizovali zasielanie vzácnych výrobkov a muzeálnych zbierok na túto výstavu. Aj učiteľ Stanislav Zoch sa zasadil o to, aby Cerovo patrilo k tým nemnohým obciam, ktorých unikátne diela si prezerali na tejto výstave mnohí návštevníci.
20. storočie prinášalo nemálo problémov i pre Cerovo, ale nikto nemohol tušiť k akým prevratným zmenám v tomto období príde - dvom svetovým vojnám, zániku Rakúsko-Uhorska, vzniku nového štátu. Život prinášal pri všetkej tradicionalite aj zmeny.
Pozitívny prínos pre obyvateľov obce malo v roku 1904 založenie Potravinového družstva, ktoré bolo tretím družstvom tohto typu v okrese Krupina. Družstvo si zakúpilo budovy, ktoré adaptovalo na predajne a byty obchodníkov. Organizátorský tandem tvorili S.Raphanides a S. Zoch. Prvý z nich bol predsedom a druhý účtovníkom. Obchodníkom bol Pavel Bačík. Tovar sa dovážal z viacerých miest vozmi ( až z Balašských Ďarmot). Problémov však bolo neúrekom. Tak tomu bolo aj s Družstevnou mliekárňou , ktorú zriadili v roku 1906 a hoci bola prínosom, vydržala iba tri roky a zanikla.
Obyvatelia boli odkázaní riešiť si svoje hospodárske, sociálne a zdravotné problémy sami. Pomoci zvonku vlastne nebolo. Tak sa mohli uplatniť solídni gazdovia. V obci mal veľkú autoritu richtár, ale musel si ju udržiavať. Volili ho dospelí obyvatelia na tri roky. On zvolával a viedol 24 členný výbor a riešil rôzne otázky i spory, pomocou mu bola najmä nespočetná rada. Za návrh sa hlasovalo a stačil o rozhodnutí jeden hlas. Finančné otázky mal na starosti obecný pokladník, ktorý vyberal porcie. /dane/, spravoval obecnú pokladnicu. Ďalej to boli dvaja prísažní, ktorí dozerali na obecný majetok a úrodu. K informovaniu verejnosti a na zvolávanie vrchnosti slúžil obecný bubeník. Svoje miesto v tomto obecnom zriadení mal obecný pastier, strážnik, kováč, hájnik. Počas žatvy boli stanovené stráže, ktoré posilňovali gazdovia podľa určeného poradia. Obyvatelia si vážili prácu obecného kováča, veď bolo treba podkúvať kone, ale aj kde čo-to zo železa ukuť na hospodárske účely. Na lesný urbár dozeral hájnik a drevo sa členom raz do roka určovalo podľa vlastníckych podielov –sezení. Podielnici les opatrovali, čistili. Všetci zainteresovaní obecní funkcionári, či zriadenci mali odmeny v peniazoch i v naturáliách. Významným formovateľom mravov a vzdelanosti bolo pôsobenie cirkvi, evanjelickej, rímsko katolíckej i židovskej. V obci mali kostol iba evanjelici. Katolíci chodili do kostola na Litavu. Židia sa schádzali na obrady u niektorého člena svojho spoločenstva. Evanjelickému kostolu postavenému v 50. rokoch 19. storočia pribudla v roku 1888 fara, ktorú posvätil dr. G. Seberíny. V roku 1907 pokryli kostol modernou krytinou – eternitom a v roku 1910 aj budovy fary. V roku 1912 kostol zvonku i zvnútra renovovali a kúpili vežové hodiny. Zvon na veži i hodiny sa museli ručne obsluhovať. K zvonu z roku 1928 prikúpili tri nové ( ich váha bola 14 metrických centov ). Z nich dva najväčšie v roku 1916 zrekvirovali a roztavili pre účely armády kvôli vojnovému stavu. Cirkevný, ale aj vzdelanostný a kultúrny kruh, vypĺňali koncom 19. storočia a na začiatku 20. – také osobnosti ako boli Raphanidesovci, Ján Karaska, Stanislav Zoch a v širšom kontexte i dr. Samuel Zoch, Gustáv Zoch i iní. Kňazi i učiteľ boli platení za výkon svojho zamestnania. Bol tu k dispozícii i cirkevný majetok. Cirkevné polia obrábali cirkevníci spolu, vrátane zemanov. I dovoz úrody bol záležitosťou veriacich. Mlátenie obilia už bolo záležitosťou kňaza a učiteľa, výlohy sa delili pomerom 1:2 v neprospech kňaza.
K cirkevným zamestnancom patril aj zvonár. Tento zvonil 4 krát denne, v nedeľu 9 krát. Na výdavky cirkevného zboru sa vyberala 2 krát do roka ofera. Uvádzaní kňazi a učitelia sa starali o národné a kultúrne pozdvihnutie obyvateľov. Stanislav Zoch vybudoval okolo 300 zväzkovú knižnicu, kde boli prevažne slovenské a české knihy, časopisy. Nacvičovali sa divadelné hry. Stanislav Zoch nacvičil divadelnú hru „ Chvála Bohu, už je kôš plný“, a toto bolo prvé divadelné predstavenie v obci ( r.1890). Nacvičil však aj mnoho ďalších. Títo vzdelanci videli dobré i zlé stránky obyvateľov, veď ich dobre, ba dôverne poznali. Tak Stanislav Zoch v článku uverejnenom v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti , pred takmer 108 rokmi (1898), takto charakterizoval obyvateľov : „ Odhliadnuc od hriechu jednodetstva je cerovský ľud dobrý, miluje čistotu, a prísne sa drží svojeti. “ Tlaky maďarizácie sa prejavili aj v Cerove. Dokonca ev.a.v. cirkevná vrchnosť pôsobila v oficiálnej odnárodňovacej kampani. Tlak kulminoval v roku 1908, keď učiteľa, slovenského národovca Stanislava Zocha, predčasne penzionovali a školskú knižnicu zapečatili. Rozlúčka s ním bola veľmi smutná. V roku 1909 odchádza z postu farára aj Samuel Raphanides ml., ktorý pôsobil v Cerove 42 rokov a okrem kňazských povinností sa zaslúžil aj o šírenie vzdelania, kultúry, poznatkov o poľnohospodárstve a ovocinárstve. Odchod obidvoch znamenal pre Cerovo i región veľkú ujmu. Koncom 19. a od začiatku 20. storočia sa súčasťou osídlenia a celkového života Cerova čoraz viac do popredia pretláčala existencia lazov. Bola to časť Cerova za dolinou Litava, ktorá bola ťažšie prístupná.
Neskôr sa tu stavalo bývanie na sezónu. Núdzové bývanie bolo pochopiteľne jednoduché, skromná obytná časť – maštaľ a humno. Dobytok skrmoval získané seno, vytváral hnoj na hnojenie, na lazoch prezimovávali starší chlapi. Ale došlo aj k inej zmene. Cerovské horniacke osídlenie parcelovanej pôdy sa považuje za jedno z najvýraznejších v Honte. Rozpredával sa zadĺžený majetok. Vzdialenú pôdu a pasienky, lesy i objekty si kupovali rodiny z obcí na severe
a hlavne z okolia Detvy – Horniaci. Lesy vyklčovali a pôdu zúrodnili. Neskôr sa parceloval Duchenec veľkostatok ležiaci na východnej časti chotára. Osídľovanie pokračovalo na lazoch až do polovice 20. storočia . To malo vplyv na počet obyvateľov i ráz Cerova. Ak v roku 1910 malo Cerovo 757 obyvateľov z nich 217 žilo na lazoch a v roku 1925 zo 799 obyvateľov na lazoch už žilo 309. V roku 1945 z 1040 obyvateľov žilo na lazoch 400. Prisťahovalci zo severu boli ľudia z viacerých dedín, mali rôzny sociálny pôvod, svoje tradície. Išlo prevažne o rímsko-katolíkov. To všetko prinášalo spestrenie skladby obyvateľstva. Tento sociologický a národopisný prejav si povšimli viacerí vedeckí odborníci, tak v dávnejšej ako i nedávnej dobe.
Bol to predovšetkým Dr. Karel Chotek ( narodil sa 12.júna 1881 v Prahe a zomrel ako 86 ročný- 24. septembra 1967). Študoval na Karlovej univerzite v Prahe a na univerzitách v zahraničí. V roku 1921 sa stal profesorom všeobecného národopisu a je považovaný za zakladateľa českého vedeckého národopisu. Bol významným organizátorom, editorom, publicistom. Doktor Karel Chotek na začiatku svojej plodnej dráhy zmapoval Cerovo v národopisnej štúdii, ktorá vyšla v národopisním Věstníku I. v roku 1906. Vychádzala
na niekoľko pokračovaní. Pôvodne chcel mapovať celý Hont, ale uvedomil si zložitosť témy a svoje obmedzené časové i iné možnosti. Vybral si z množstva obcí Cerovo, čo len potvrdilo etnografické hodnoty tejto obce. Autor v štúdii pripomína, že vznikla i zásluhou a prispením iných a ďakuje farárovi S. Raphanidesovi a učiteľovi S. Zochovi a jeho rodine. V štúdii si dr. Chotek všíma umiestnenie, dejiny, spôsob stavania, hospodárstvo, bývanie, kroje, zvyky, piesne a iné oblasti národopisného prejavu Cerovčanov koncom minulého a začiatkom tohto storočia.
Okrem českých názvov používa i slovenské pojmy, čím štúdia živšie približuje obec a jej ľud. I keď v nedávnej minulosti vznikla rozsiahla monografia Hont, na ktorej sa podieľali viacerí autori, ostáva pohľad dr. Karla Choteka na Cerovo vzácnym dokladom o jednej hontianskej obci. Pripomeňme, že táto štúdia, podobne ako vzácne dielo, rím. katolíckeho kňaza Karola Medveckého, ktorá vyšla v roku 1905, ostávali najmä v posledných desaťročiach nedoceňované. V obidvoch prípadoch ide o ojedinelé spracovanie najmä národopisných špecifík na začiatku 20. storočia v čase, keď ľudový prejav vrcholí a keď ho začali ohrozovať rôzne iné kultúrne a civilizačné vplyvy. V tom je aj vklad dr. Karla Choteka mimoriadne vzácny, Cerovo by na tohto českého odborníka svetového mena nemalo nikdy zabudnúť.