Druhá svetová vojna

     Už v máji a septembri 1938 boli viacerí muži vtiahnutí do mobilizácie  na obranu ČSR. Po vzniku Slovenského štátu  nastup  V čase drámy druhej svetovej vojny

ovali muži do armády: v marci 1939 ( v dobe vpádu maďarskej armády), v lete  1939 ( za agresie proti Poľsku) a v lete 1941 ( napadnutie vtedajšieho Sovietskeho zväzu). Udalosti týchto mesiacov  vážne zasiahli do života obyvateľov aj inak. Na základe rozhodnutia mocností bola štátna hranica s Maďarskom posunutá na sever až na Bukovinu (juhovýchodná časť chotára). Niektorí občania mali pôdu na zabratom území . Prerušená bola aj južná cestná magistrála ( úsek medzi Kosihovcami a Plášťovcami), takže bola skomplikovaná cesta do Modrého Kameňa,  kde sa z Cerova tradične chodilo na jarmoky. Blízkosť hraníc viedla k zvýšeniu nervozity, napätia medzi obyvateľmi, boli obavy z vpádu maďarskej armády, vzťahy boli napäté.

          V Cerove pôsobila  jednotka Hlinkovej gardy a  Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorej  členskú základňu tvorili živnostníci , štátni zamestnanci , roľníci i robotníci. Pôsobili tu však  i opozičné prúdy a miestni antifašisti mali kontakty s inými obcami – Litava, Krupina.

              Hospodárska a sociálna situácia  bola na primeranej úrovni, ale chýbali niektoré potraviny a výrobky, bol zavedený lístkový systém.  Pri žatevných prácach bol prítomný žatevný komisár, ktorý kontroloval výmlat,  štát dozeral aj na chov ošípaných , obmedzoval podnikanie. Nezamestnanosť sa snažil riešiť ponukou pracovných síl do Nemecka. Kto bol prinútený nepriaznivou situáciou, išiel. V obci v tejto dobe nedošlo  k podstatnejším zmenám, ani k zlepšeniu.Obecná správa , škola i kultúra  pôsobili v skromných podmienkach. V roku 1939 sa začalo vyučovať aj na lazoch. Obyvatelia lazov si postavili most cez Litavicu. Ich každodenný život vypĺňala práca a menšie, či väčšie rodinné problémy, starosti i radosti.

               Od jari 1944 však napätie stúpalo. Do ilegálnej činnosti sa už exponovali viacerí občania. Existovalo prepojenie na partizánsku skupinu Ladislava Exnára. V lete 1944 sa v obci usadilo 12 ukrajinských rodín,  ktoré zo svojej  krajiny odišli,  zutekali ďalej na západ pred vojnovými udalosťami. Muži  pomáhali pri žatevných prácach. V októbri 1944 ich odviezli do žemberovského mlyna  a ich ďalší osud je neznámy.

                 V polovici augusta 1944 vznikol  dvanásťčlenný  miestny revolučný národný výbor, ktorý po vyhlásení Slovenského národného povstania ( 29. augusta 1944)  vyvíjal  podpornú činnosť v prospech partizánskych skupín a organizovania protifašistického odboja v obci.

          Prínos občanov Cerova v SNP bol značný. Uvádza sa, že bolo doňho aktívne zapojených 135 mužov.

           Rozvinula sa aj politická aktivita. Viacerí sa angažovali v  KSČ. Pavel Plachý bol zvolený  do Okresného výboru KSS. Medzi občanmi silnel a formoval  sa  silný komunistický prúd. Miestny revolučný národný výbor ilegálne pôsobil aj po porazení povstania. I keď partizánska činnosť v Honte nebola taká intezívna ako v iných regiónoch ( napríklad Nízke Tatry), pôsobili tu tri, i keď neveľké, partizánske jednotky. V priestore  Krupina- Modrý Kameň pôsobil partizánsky oddiel generála. Svobodu, ktorý sa vytvoril z mínerského oddielu I. partizánskej brigády M.R. Štefánika. Robil diverzné akcie na trati Krupina – Šahy a na viacerých miestach v Podjavorí. V jednotke boli nielen Slováci, ale aj Česi, Rusi, Bulhari a príslušníci iných národov. Terén a laznícke osídlenie  vyhovovalo jeho  činnosti. Pri Partizánsky oddiel  zajal pri Cerove  1.12.1944 vozotajský prápor maďarskej armády s počtom do 50 povozov,  vojakmi, materiálom a koňmi. Pri škole v Cerovských lazoch potom partizáni prepustili tých maďarských vojakov, ktorí sa k nim nechceli  pridať,  niekoľkí Maďari sa pridali k partizánom. 

             Druhá jednotka, ktorá sa tu zdržiavala, bol oddiel francúzskych partizánov, ktorých viedol abbé Gesseny, katolícky. kňaz. Do povstania sa dostali útekom z Maďarska  a pracovných táborov na Považí. Prišli do Cerova po boji pri Senohrade a operovali v priestore Cerovo – Lovinobaňa – štátne hranice. Jednotka mala okolo 40 príslušníkov. Keďže niektorí Cerovania  boli na prácach vo Francúzku nebola tu ani jazyková bariéra a vzťah bol ozaj srdečný.

                V regióne pôsobil ďalej partizánsky oddiel mjr. Mironova, ktorý robil najmä spravodajský prieskum  pre štáb  II. ukrajinského frontu v hlbšom tyle nepriateľa. V jeho neveľkom počte bolo však viac príslušníkov,  ktorí ovládali cudzie reči, a to najmä maďarsky a nemecky. Proti tomuto oddielu vykonal  pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy neúspešný prepad v čabradských lesoch.

Partizánskym jednotkám pomáhal miestny revolučný národný výbor i obyvatelia informáciami, poskytnutím útulku a potravín.

                 Koncom novembra  a v decembri 1944 si obyvatelia uvedomili, že front za pár týždňov bude v blízkosti Cerova a pripravovali sa na najhoršie. Ukryli drobné cennosti, časť potravín, niektoré rodiny radšej išli na lazy v nádeji na lepšie prežitie. Nikto nemohol vedieť, čo bude lepšie a kde bude bezpečnejšie.

                Druhého decembra 1944 obsadil Cerovo pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy, ktorý prišiel na povozoch z Krupiny. Jeho príslušníci zaistili 12 mužov, medzi nimi aj niektorých členov  miestneho revolučného národného výboru a odviezli ich na zrekvirovanom aute do Krupiny. Zaistených držali vo väzení dva týždne. Ich život visel na vlásku, lebo z krupinského väzenia odvážali na popravu mnohých ľudí, napríklad rodinu doktora Lengyela  a iných zlikvidovali pri hornom hostinci v Krupine a eskorty niektorých  väzňov  smerovali cez Banskú Bystricu do Kremničky. Cerovčania mali šťastie a z Krupiny sa vrátili domov. Tretieho decembra 1944 zasa obec obsadili  nemecké jednotky, ktoré sem dorazili na šiestich nákladných autách. Vykonali domové prehliadky  a sústredili mužov nad 16 rokov v priestore pri kostole a vypočúvali ich pod zbraňami pripravenými k streľbe. Na jednom z áut  mali  naloženého umučeného človeka. Zastrašovaním vojaci trestného komanda zisťovali, kde sú partizáni. Keď toto vyšetrovanie neviedlo k ničomu a hrozili represie, obetoval sa jeden občan, ktorý naznačil, že im ukáže, kde sa partizáni na lazoch nachádzajú.  Keď sa táto jednotka dostala do blízkosti umiestnenia partizánov,  títo boli pripravení a streľbou zadržali okupantov a potom sa rozptýlili. Informátor ušiel,  povozy tiež a prepadová jednotka pokračovala , ale partizáni ostali bez strát. Prepadová jednotka sa po návrate v obci uspokojila s veľkým množstvom potravín od obyvateľov. I tak sa však spolupráca medzi obyvateľmi antifašistického zmýšľania a partizánmi nenarušila. Boli to však chvíle veľmi vážne a plné obáv o prežitie.

             Po úspešných operáciách v severnom Maďarsku pokračovali hlavné sily 2. ukrajinského frontu Sovietskej armády maršala R. J. Malinovského v postupe na Slovensko. Vojská 53. sovietskej armády pod vedením gen. por. Managarova dosiahli 10. decembra 1944 Ipeľ a potom oslobodili viac obcí na sever od tejto rieky. 8. nemecká armáda neskôr už v Krupinskej vrchovine a Javorí kládla tuhý odpor, a tak zámer dosiahnuť čo najskôr Zvolen a Banskú Bystricu sa komplikoval. Pridružili sa i nepriaznivé zimné a následne jarné poveternostné podmienky.

             26. decembra 1944 vstúpila do Cerova od Litavy nemecká frontová jednotka, pričom pred nimi prechádzali obcou ich rozbité skupinky. Mala k dispozícii i pancierové vozidlá a kontrolovala najmä cestu Cerovo-Čelovce. Nemeckí vojaci boli ubytovaní vo viacerých domoch. I v tejto dobe sa partizáni zdržiavali na lazoch a 30 . decembra 1944 partizánska skupina mjr. Mironova zničila most cez Litavicu na štátnej ceste Trpín-Čelovce. Akcie sa tiež zúčastnil mjr. Čapla.

               Cerovo bolo oslobodené 1.1. 1945, i keď z veže kostola ostreľoval  postupujúcich sovietskych vojakov guľometčík,  nepomohli ani pancierové vozidlá. Guľometčík na veži kostola bol zneškodnený zásahom delostrelectva z cesty Opava – Čelovce  rázcestie. Veža bola  značne poškodená a hrozilo jej zrútenie ( oprava bola uskutočnená v roku 1946). Cerovo oslobodili prapory 228. streleckej divízie 53.armády. Veliteľom divízie bol gen.mjr. Ivan Nikitovič Jesén.

              Vojna týmto pre Cerovo neskončila, 2.1.1945 nasledoval nemecký protiútok  delostrelectva a mínometov. V obci vzniklo viac ako dvadsať požiarov domov. Jednotka sovietskej armády, ktorej velil pplk. D.D. Darbasieli,  protiútok  Nemcov odrazila a spôsobila im veľké škody. Frontová čiara sa potom ustálila neďaleko od dediny a boje prebiehali až do 28.1.1945. Išlo pritom hlavne o časté delostrelecké útoky na obec . V uvedenom dni bol oslobodený Trpín, Kozí Vrbovok, front sa síce vzdialil, ale nie až tak ďaleko, aby občas nedopadli strely až sem. Až po prvom  marci  1945 sa bojová vrava vzďaľuje výraznejšie. Počas týchto bojov  sa obyvatelia delili s vojakmi o to, čo mali, spolu bývali v domoch a v pivniciach. Aktivizoval sa aj miestny  revolučný národný výbor, ktorý organizoval  pomoc vojakom, kopanie zákopov, zásobovanie a podobne.

               Ešte jedna skúška čakala obyvateľov obce,  a to keď sa 12.3.1945  museli vysťahovať z Cerova,  pretože tu bol ubytovaný vyšší štáb sovietskej armády  a dal sa očakávať letecký nálet s nemalými dôsledkami. Občania sa odsťahovali do Opavy a Čeloviec. Ostali len niekoľkí muži, ktorí dozerali a vybavovali najnutnejšie veci. Do obce sa vrátili 24.3.1945, teda v čase, keď sovietska armáda už bola pred Banskou Bystricou.

                Oslobodenie obce a jej udržanie, boje v chotári si vyžiadali veľké obete. Padlo 724 vojakov sovietskej armády, pritom 573  z nich je pochovaných na cintoríne v obci, 54 pri Lietavových lazoch  a 25 pri Bútovom laze. V marci 1947 boli pozostatky exhumované a pochované na vojenskom cintoríne sov. armády vo Zvolene.

                 Druhá svetová vojna si vyžiadala nemalé obete aj z radov obyvateľov: Ján Mäsiar padol v SNP pri Ulmanke, Ján Kováč  pri Novákoch,  Pavel Šípka ako vojnový zajatec zahynul v tábore v Nemecku, Mikuláš Ostrihoň a Ondrej Barcaj ostali nezvestní.

                Avšak veľký počet obyvateľov prišiel o život počas vojnových udalostí, zabili ich míny a munícia: boli to tieto obete - Pavel Gábriš, Daniel Dodok, Gizela Mesiariková, Pavel Cúth, Martin Ferienčík, Ondrej Šmál, Ján Paľovič, Matúš Šepetka, Ján Vajo, Juraj Janšto, Katarína Kraseková, Jozef Červeň, Juraj Vajo, Ján Kolibrík, Ján Nôta, Pavel Trnka, spolu 16 ľudí. Viacerí boli rôzne zranení s väčšími následkami. I materiálne škody boli značné. Zhorelo 13 domov, 15 stodôl a väčšina domov bola poškodená. Vojnové škody sa vyšplhali do výšky 14 miliónov povojnových korún. Dodajme, že postupne sa vrátilo zo zajateckých táborov  18  odvlečených Cerovčanov.

                Vojnové echo doznievalo,  keď v júni 1945 prechádzali obcou jednotky rumunskej armády, ktoré sa z ČSR vracali do vlasti. Takto sa vojna postupne zo života vytrácala, ale ťažkostí bolo neúrekom. Chýbal ťažný dobytok, kone a poľnohospodárske práce sa vliekli, chýbalo obilie i sadivo. Ľudia však boli radi, že prežili ťažké, nebezpečné a dramatické chvíle. Miestny národný výbor pomáhal rozvíjať povojnový mierový život, ľudia si v práci pomáhali, opravovali sa domy, najmä zničené strechy. Škridla sa vozila z Poltára a Kalinova a drevo, či dosky, až z Horehronia.

               Každý dúfal a túžil, aby sa už vojnových rokov nedožil. Skutočne udalosti z rokov 1944-1945 patrili k tomu najtragickejšiemu, čo história priniesla.